Dehydratačné činidlá dokážu odoberať vodu z akéhokoľvek prostredia. Mechanizmus je buď chemický, keď je voda odoberaná z prostredia chemickou reakciou, alebo fyzikálnym mechanizmom, založeným na absorpcii a rozpustnosti. Dehydratačné činidlá existujú buď v pevnom skupenstve (napríklad oxid fosforečný, hydroxid sodný či draselný, silikagél) alebo v kvapalnom skupenstve. Najznámejším kvapalným dehydratačným činidlom je kyselina sírová. Jej schopnosť odoberať vodu z iných prostredí je vysoká vďaka veľkej rozpustnosti oxidu sírového vo vode a často sa aj využíva. Dehydratácia funguje nielen pri anorganických látkach, kyselina sírová dokáže odoberať vodu aj z niektorých organických zlúčenín, ktoré majú slabo viazané niektoré funkčné skupiny obsahujúce kyslík a vodík (najčastejšie – OH skupina). Takýmito látkami sú cukry, pričom najdostupnejším z nich je sacharóza, teda cukor, ktorý nájdete v kuchyni. Podstatou tohto pokusu je teda dehydratácia bežného cukru v skúmavke kyselinou sírovou. Pretože sa pri rozpúšťaní vody v kyseline sírovej uvoľňuje veľké množstvo tepla, toto teplo spôsobí, že sa v skúmavke začne odparovať voda, ktorá začne nafukovať dehydratovaný cukor a začne vypĺňať obsah skúmavky čiernou hmotou. Táto hmota nakoniec vystúpi zo skúmavky za značného zápachu po aldehydoch, ketónoch a kyselinách, ktoré sú sprievodným produktom tejto reakcie:
Bezfarebná olejovitá kvapalina s vysokou hustotou, v laboratóriu najčastejšie dostupná v koncentrácii 98 %. Pri jej riedení sa opatrne nalieva kyselina do vody, pričom sa vyvíja veľké rozpúšťacie teplo, ktoré môže byť príčinou problémov. Za istých okolností sa môžu prejavovať aj oxidačné účinky kyseliny. Pretože je to silná kyselina, spôsobuje závažné polepatnie pokožky či slizníc, ktoré sa môže končiť aj smrťou. V prípade požitia je nutné podať väčšie množstvo vody a vyhľadať lekársku pomoc, v prípade zásahu pokožky je nutné dôsledne umyť zasiahnuté miesto vodou. Po zasiahnutí kyselinou je vždy nutné vyhľadať lekársku pomoc.